Ivan Ihnačák

Zajtra tomu už bude mesiac, čo 2 % základných a stredných škôl vstúpilo do ostrého štrajku a zostali so zatvorenými dverami pre svojich žiakov. O týždeň na to skončilo so svojou prácou v nemocniciach v Prešove a Žiline aj niekoľko stoviek sestier. Od spomenutých obidvoch udalostí ubehlo niekoľko týždňov a pomaly prichádza čas bilancovania týchto dvoch nátlakových akcií.

Napriek tomu, že malá časť učiteľov protestovala dva týždne a následne do štrajku vstúpilo približne 500 vysokoškolských akademikov z 19 vysokých škôl, čo je počet zhruba len polovice zamestnancov jednej poriadnej univerzity na Slovensku, nedá sa povedať, že by išlo o masovú štrajkovú akciu, keďže drvivá časť zamestnancov slovenského školstva sa vôbec týchto akcií nezúčastnila.

Podobne je to aj pri zdravotných sestrách, kde sa hromadné výpovede týkali najmä len dvoch spomenutých nemocníc zo zhruba stovky nemocníc na Slovensku a v ktorých si výpoveď dala približne len štvrtina sestier. Z nemocníc tak odišla len tisícka sestier zo 43 tisíc všetkých zamestnaných sestier na Slovensku. Medzitým sa už niektoré stihli aj vrátiť späť do svojich nemocníc a manažmenty zdravotníckych zariadení prijali aj nový zdravotnícky personál.

Základnou požiadavkou sestier ale aj učiteľov bolo ich navýšenie platov. Keď ide o platy, dalo by sa očakávať zapojenie drvivej väčšiny zamestnancov, ktorých by sa mali týkať tieto nátlakové akcie, napriek tomu sa do tohto štrajku a protestu zamestnanci veľmi nehrnuli a do týchto dvoch akcií sa pridala len zjavná menšina pracujúcich v školstve a zdravotníctve.

Asi len ťažko môžeme konštatovať, že väčšina zamestnancov zamestnaných v týchto dvoch sektoroch je so svojimi platmi spokojná a požiadavka na vyššie platy by im nevzišla ani len na um. Skôr nízke zapojenie do týchto nátlakových akcií môžeme pripísať verejnému prekuknutiu politického pozadia štrajku učiteľov a protestu sestier so zjavným prepojením na súčasnú slovenskú opozíciu, ktorá jednomyseľne podporila obidve nátlakové akcie. Dokonca na kandidátke politického hnutia OĽANO-NOVA Igora Matoviča a Daniela Lipšica kandidujú viacerí predstavitelia protestujúcich zamestnancov. Napríklad na deviatom mieste kandiduje Miroslav Sopko,  učiteľ a viceprezident Slovenskej komory učiteľov, ktorá učiteľský štrajk aktívne podporila.  Celkovo na kandidátke OĽANO kandiduje osem pedagógov, zrejme len zhodou okolností sú takmer všetci občianski aktivisti. Pôvodne mala za toto politické hnutie kandidovať aj šéfka sesterských odborov Monika Kavecká, ktorá sa napokon po verejnom tlaku proti otvorenej politizácií odborového združenia tejto ambície vzdala, napriek tomu sa však miesto na Matovičovej kandidátke ušlo dvom ďalším zdravotným sestrám.

Preto sa nemožno čudovať nízkemu zapojeniu zamestnancov do štrajku učiteľov a protestu sestier, keď ich odborovým predákom skôr ako o riešenie stavu školstva a zdravotníctva na Slovensku išlo o skryté politikárčenie pred voľbami a snahu skresať preferencie vládnej strany a znechutiť voličov SMERu-SD ísť k volebným urnám. Presne to vystihol šéf Nových školských odborov a vedúci štrajkového výboru Ľudovít Sebelédi, ktorý povedal, že štrajk bude úspešný, ak preferencie SMERu klesnú o päť percent.

Napokon sa ukázalo, že rokovaním sa dá dosiahnuť viac, pretože najväčšie slovenské školské odborové združenie Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, ktorý sa do štrajku nezapojil, vyrokoval s vládou SR záväzok, že v nasledujúcom volebnom období sa zvýšia platy učiteľov o 25 %.

Dá sa teda konštatovať, že štrajkujúca Iniciatíva slovenských učiteľov nedosiahla nič a neštrajkujúce školské odbory dosiahli zvýšenie platov o jednu štvrtinu všetkým učiteľom na Slovensku, teda aj tým, ktorí ju neuznávajú a majú svoje „vlastné štrajkujúce odbory“, ktoré pre učiteľov nedosiahli absolútne nič a zdravotné sestry, ktoré si podali výpoveď, docielili v podstate len jediné, a to, že samých seba pripravili o prácu a z nej vyplývajúci plat. A tak na pomyselnej výplatnej páske bude svietiť sestrám v najbližších mesiacoch len veľká nula.